Americkí vládni vedci v pondelok uviedli, že pokrytie Severného ľadového oceánu ľadovým ľadovým ľadom kleslo na druhú najnižšiu úroveň od začiatku satelitných pozorovaní v roku 1979.
Až do tohto mesiaca, iba raz za posledných 42 rokov, zamrznutá lebka Zeme pokrývala menej ako 4 milióny štvorcových kilometrov (1,5 milióna štvorcových míľ).
Arktída by mohla zažiť svoje prvé leto bez ľadu už v roku 2035, informovali minulý mesiac výskumníci v časopise Nature Climate Change.
Ale všetok ten topiaci sa sneh a ľad priamo nezvyšuje hladinu morí, rovnako ako topiace sa kocky ľadu nevylejú pohár vody, čo vyvoláva nepríjemnú otázku: Koho to zaujíma?
Treba uznať, že je to zlá správa pre ľadové medvede, ktoré sú podľa nedávnej štúdie už na ceste k vyhynutiu.
Áno, to určite znamená hlbokú transformáciu morských ekosystémov regiónu, od fytoplanktónu až po veľryby.
Ako sa ukazuje, existuje niekoľko dôvodov na obavy z vedľajších účinkov zmenšovania arktického morského ľadu.
Vedci tvrdia, že najzákladnejšou myšlienkou je, že zmenšujúce sa ľadové štíty nie sú len príznakom globálneho otepľovania, ale aj jeho hnacou silou.
„Odstraňovanie morského ľadu odhaľuje tmavý oceán, čo vytvára silný mechanizmus spätnej väzby,“ povedal agentúre AFP geofyzik Marco Tedesco z Inštitútu Zeme na Kolumbijskej univerzite.
Ale keď bol zrkadlový povrch nahradený tmavomodrou vodou, absorbovalo sa približne rovnaké percento tepelnej energie Zeme.
Nehovoríme tu o ploche známok: rozdiel medzi priemerným minimom ľadového štítu od roku 1979 do roku 1990 a najnižším zaznamenaným bodom dnes je viac ako 3 milióny štvorcových kilometrov – dvojnásobok rozlohy Francúzska, Nemecka a Španielska dohromady.
Oceány už absorbujú 90 percent prebytočného tepla produkovaného antropogénnymi skleníkovými plynmi, ale to má svoju cenu, vrátane chemických zmien, masívnych morských horúčav a umierajúcich koralových útesov.
Komplexný klimatický systém Zeme zahŕňa vzájomne prepojené oceánske prúdy poháňané vetrom, prílivom a odlivom a takzvanou termohalínnou cirkuláciou, ktorá je sama o sebe poháňaná zmenami teploty („teplo“) a koncentrácie soli („soľanka“).
Aj malé zmeny v oceánskom dopravnom páse (ktorý sa pohybuje medzi pólmi a prechádza všetkými tromi oceánmi) môžu mať ničivé účinky na klímu.
Napríklad pred takmer 13 000 rokmi, keď Zem prechádzala z doby ľadovej do medziľadového obdobia, ktoré umožnilo nášmu druhu prosperovať, globálne teploty náhle klesli o niekoľko stupňov Celzia.
Geologické dôkazy naznačujú, že čiastočne je za to zodpovedné spomalenie termohalínnej cirkulácie spôsobené masívnym a rýchlym prílevom studenej sladkej vody z Arktídy.
„Sladká voda z topiaceho sa morského a podzemného ľadu v Grónsku narúša a oslabuje Golfský prúd,“ časť dopravného pásu, ktorý tečie v Atlantickom oceáne, povedal výskumník Xavier Fettweiss z Univerzity v Liege v Belgicku.
„Preto má západná Európa miernejšie podnebie ako Severná Amerika na rovnakej zemepisnej šírke.“
Obrovský ľadový príkrov na súši v Grónsku stratil v minulom roku viac ako 500 miliárd ton čistej vody, ktorá sa všetka dostala do mora.
Rekordné množstvo je čiastočne spôsobené rastúcimi teplotami, ktoré v Arktíde rastú dvakrát rýchlejšie ako vo zvyšku planéty.
„Niekoľko štúdií ukázalo, že nárast letných arktických maxím je čiastočne spôsobený minimálnym rozsahom morského ľadu,“ povedal Fettwiss agentúre AFP.
Podľa štúdie publikovanej v júli v časopise Nature je súčasná trajektória klimatických zmien a nástup leta bez ľadu, ako ich definuje Medzivládny panel OSN pre zmenu klímy (Climate Panel), menej ako 1 milión štvorcových kilometrov. Do konca storočia medvede skutočne zomrú od hladu.
„Globálne otepľovanie spôsobené človekom znamená, že ľadové medvede majú v lete čoraz menej morského ľadu,“ povedal pre agentúru AFP hlavný autor štúdie Stephen Armstrup, hlavný vedec v organizácii Polar Bears International.